Presťahované

10. kapitola

21. march 2011 at 20:00 | Scatty Flamel |  Gabriela - príbeh

10. kapitola



Sedím na slovine, mojej prvej hodine. Keď sedela na raňajkách a pokojne som sa napchávala hriankami, nevšímajúc si ostatných a ani to, že už nás tam bolo veľmi málo, došlo mi, že by som sa asi mohla pozrieť na hodinky. Bolo už takmer osem hodín. Neostávalo mi nič iné, len sa tresnúť po čele a bežať do učebne. O minútu zvoní. Super, že budem meškať. Bola som si toho vedomá, začala som panikáriť, ako mám vo zvyku a v duchu som zakvílila. Práve na slovenčinu. Kto nepozná našu slovenčinárku, naozaj nevie o čom hovorím. V škole ju pozná každý a každý si od nej udržiava čo najväčší odstup. Však aj máme prečo. Už som o nej niekoľkokrát hovorila, ale stále neviete, o akú stvoru vlastne ide. Od každého vyžaduje, aby ju volali "madam Kolárová". Madame znamená po francúzsky "pani". Ale aj tak každý vie, že je to stará dievka. Nikdy nebola vydatá. Jej mladší aj starší kolegovia to dobre vedia. Starší preto, lebo ju niektorí aj osobne poznajú a mladší... No, buď od starších, alebo ich proste ešte ona učila, taká je stará. Preboha, kto by ju aj chcel za manželku?! Dve minúty po začiatku vyučovania som celá upotená a zadychčaná vtrhla do triedy. Kolárová ma od hlavy až po päty, do poslednej živej i odumretej bunky prevŕtala svojím nenávistným pohľadom a zahlásila ako britva ostrým hlasom: "Meškáš, budeš hodinu po škole!" Jednoducho to vyštekla a ďalej sa mi nevenovala. Niekto by si pomyslel, že pohoda, keď to skoro vôbec nerieši, ale my čo ju poznáme vieme, že stačí keď sa na niekoho pozrie a danému človeku to aspoň na trištvrte hodiny naruší tráviacu sústavu.
S Petrom, Vanesou a Tomášom sme boli dohodnutí na večer pred Maxom. Prišla som tam prvá a sadla som si na lavičku. Ani nie o päť minút spoza rohu vyšli traja ľudia. Pravdupovediac, vyzeralo to ako vo filme. Dvaja chlapci - jeden v širokom tričku, druhý s reťazou na nohaviciach a modrými vlasmi kráčali ku mne. Tretia osoba - dievča - sa ladne niesla medzi nimi dvoma, zakvačená do nich, krásna a upravená, tak ako vždy. Keď boli bližšie, chlapec vo voľnom tričku zdvihol na pozdrav ruku. Druhý, modrovlasý chlapec, sa ako vždy len uškrnul, keďže on tak zvykol. Dievča sa na mňa zoširoka usmialo a ukázalo dva rady bezchybných zubov.
"Gabriela!" oslovila ma.
"No nazdar," povedala som len tak, zo žartu. Zakvačila som sa medzi Vanesu a Tomáša, ktorí mi uvoľnili medzi sebou miesto. Prešli sme tak pár metrov a keď sme zistili, že sme takto príliš širokí, tak sme sa rozdelili na dve dvojice - Vanesa šla s Petrom a ja s Tomášom. Trochu ma prekvapilo, keď mi dal pusu na líce. Celá som zružovela a radšej som odvrátila hlavu, aby to nevidel. Možno to nebolo vôbec vidno kvôli zlatistému slnečnému svetlu. "Oficiálne" sme spolu ešte nechodili.
Vôbec som netušila, kam to vlastne ideme, ale nepýtala som sa. Bolo mi to úplne jedno. Nakoniec sme došli medzi akési bytovky. Peter s Vanesou sa k nám otočili. Pozrela som na Vanesu. Nepochopte ma zle, ale ako môže byť niekto taký dokonalý a krásny? Zas bola bezchybne oblečená. Svetloružové tričko s čiernobielou potlačou doladila riflovou minisukňou a vysokými, pod kolenami sa končiacimi Číňanmi čierno-sivej farby s krikľavoružovými šnúrkami. Na rukách mala široké čierne a čiernobiele náramky rôznych druhov - pletené, kožené, korálkové. Na jednej ruke mala sieťkovanú čiernu polprstovú rukavicu. Na ušiach sa jej hompáľali veľké strieborné kruhy. Pochytila ma strašne detinská žiarlivosť a túžba v jednom, chcela som byť ako ona. Samozrejme, že teraz sa za to hanbím... Pohodila natupírovanými červenými vlasmi a uprela na mňa prenikavý pohľad.
"Gabriela, môžeme ti dôverovať, však?" opýtala sa ma a naďalej ma röntgenovala pohľadom. nevedela som, o čo jej ide, no bez rozmýšľania som jej odpovedala.
"Samozrejme, že môžete." Keď počula moju odpoveď, opäť sa jej na tvári usadil úsmev a tvárila sa, akoby sa na nič nepýtala... Zahli sme za roh a oni vytiahli krabičku cigariet. Zobrala som si jednu a zapálila som si ju. Obloha mala pomarančovú farbu a oblaky krikľavo žiarili osvetlené slnečným svitom. Vtiahla som do seba dym a neušlo mi, že jeho chuť bola akási iná, trochu silnejšia. Vyfúkla som ho a pozrela som sa na cigaretu, ktorú som držala medzi prstami. Opýtala som sa Vanesy, čo to je. "Vanilkové - teda tak sa aspoň volajú. Mám ich najradšej," odpovedala mi a fajčila ďalej. Pokrčila som teda plecami a opäť som vtiahla do pľúc dym, ktorý je síce škodlivý, ale napokon mi predsa zachutil. Vychutnávala som si na jazyku novú chuť a už som aj rozoznávala rozdiel. Vzápätí som si uvedomila, že cigareta je už pri filtri, tak som ju potrela po odpadkový kôš aby celkom zhasla a zahodila som ju. Obloha bola už o niečo tmavšia, väčšinou modrá a na západe ešte trochu ružová. Zapozerala som sa na zapadajúce slnko a niečo sa dotklo mojej ruky. Obzrela som sa a zbadala som, že mi ju zviera Tomášova dlaň. Usmiala som sa a pravdepodobne som sa aj začervenala. Nebudem opisovať, ako sa mi vždy rozbúcha srdce, ako znervóznejme a trochu, celkom nebadateľne sa rozklepem na celom tele. To nie je nič výnimočné a zbytočne by som zdržiavala príbeh. Jedine, že by to bolo naozaj niečo extra... Krásne sa na mňa usmial a pobozkal ma na pery. Potom sa naklonil a zašepkal mi do ucha: "Zostaň prenocovať u nás."
 

1 person judged this article.

Comments

1 Quileutte Quileutte | Web | 8. may 2011 at 12:26 | React

super kapitola...Tomáš dajaký odvážny.. :D

2 Gabča Gabča | Email | Web | 11. november 2011 at 23:57 | React

WAAAAAAAAAAA On ju volá k sebe. To fakt? Musí ísť k nemu. Som zvedavá, čo sa bude diať. Ja letím na ďalšiu kapču :D  :D  :D  :D  :D

3 wedding beach dresses wedding beach dresses | Email | Web | 16. january 2013 at 16:04 | React

This is really good information. But I have some questions regarding the validity of what she is saying in the topic.
http://www.pathdress.net

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.