Presťahované

October 2011

12. kapitola

27. october 2011 at 14:23 | Scatty Lynx Flamel |  Gabriela - príbeh

12. kapitola

Helen nás všetkých usadila za stôl v obývačke - do kuchyne by sa stôl nezmestil. Naň položila misu, z ktorej sa parilo, spoznala som v nej zeleninovú polievku. Všetci sme si načerpali do taniera a zapriali si navzájom dobrú chuť.
Akurát, keď sme začali jesť, pribehol do izby jeden oneskorenec. Keď ma uvidel, zarazil sa. Bolo mi jasné, že je to Ben, ktorý nevedel, že som tam. Asi sekundu sa na mňa len tak pozeral a potom si bez slova nabral polievku a začal jesť.
Tváril sa trochu vystrašene či nervózne či ako, pravdepodobne nebol zvyknutý na také prepady. Ako naschvál sedel priamo oproti mne, takže sa nedalo zabrániť tomu, aby sa nám ešte niekoľkokrát stretli pohľady. Chudák.
Len čo sa najedol, poďakoval Helen za večeru a zavrel sa späť do izby. V ten večer som ho už nevidela. Keď sme dojedli, pomohli sme Helen poupratovať riad.
Helen šla spať, lebo už bolo neskoro, no my sme zostali v obývačke. Posadali sme si na huňatý koberec pri gauči a Peter rozdal karty. Zahrali sme jednu partiu, rozprávali sme sa, smiali...
Vtom Tomáš po niečo odbehol do kuchyne. Keď sa vrátil, v ruke držal fľašu plnú hruškovice.
"To nemyslíš vážne," povedala som a vytreštila som oči. Miesto odpovede ma pobozkal. Odtiahla som sa. "Ja piť nebudem," vyhlásila som a odvrátila som sa.
"Tak to aby si sa riadne usilovala! Lebo toto," ukázal na fľašu, "je súčasť hry. Každý, kto prehrá, musí sa napiť. Peťo, nie že budeš naschvál prehrávať," dohovoril a sadol si na svoje miesto. Vzal do ruky balíček karát, párkrát ich zamiešal a opäť rozdal.
Ešte nikdy som sa tak nesnažila v obyčajných kartách tak ako teraz. Dokonca ani keď sme v Blave hrali s kamarátkami o peniaze. Nechcela som piť. A tvrdý alkohol už dupľom.
Bože... alkohol bol pre mňa vždy strašiakom. Cigarety sú pre ľudské telo možno rovnako nebezpečné, ale keď ľudia vyfajčia krabičku cigariet, nestrácajú sebakontrolu a zábrany, ako je to pri väčšom množstve alkoholu.
Vždy ma odrádzali závislí alkoholici, ktorí kvôli nemu prišli o rodiny, o majetok, o prácu, o svoju hrdosť a česť, o všetko... O celý svoj život. Niekedy dokonca doslovne.
Odpudzovali ma bezdomovci povaľujúci sa po zemi na uliciach, ktorí zvierali fľašu ako najlepšieho priateľa, prázdnym pohľadom pozerali do diaľky a žobrali od okoloidúcich ľudí drobné na jedlo. No keď im sem-tam niekto predsa hodil pár mincí, miesto toho, aby si išli kúpiť niečo pod zub, utekajú do najbližšej trafiky pýtajúc si alkohol a cigarety a na vlastný život už dávno zanevreli.
A teraz mám piť ja, neplnoleté dievča. Nechcem skončiť ako niektorí tínedžeri - podobne ako tí ľudia, o ktorých som uvažovala.
Dobre, viem, že trochu si vypiť nič nie je, veď aj dospelí občas zájdu na pohárik a nemusia sa rovno opiť. Veď je to bežné, aj moji príbuzní si občas dajú, tak prečo nie ja...?
Hra sa pomaly rozbiehala. Prvé kolo. Prehrala Vanesa. Napila sa z hruškovice a zvraštila tvár. Trochu sa otriasla a zapila to niekoľkými dúškami koly.
A zase. Peter, Tomáš, Vanesa, zase Vanesa, Tomáš, potom dvakrát za sebou Peter... A napokon ja.
Všetky tri hlavy sa na mňa otočili a povzbudzovali ma pohľadom, akoby som bola hanblivé malé dieťa, čo ide recitovať básničku na rodinnej oslave.
"Nie," zaťala som sa. Všetci už boli pod vplyvom alkoholu a ja som tam bola jediná celkom triezva. Napadlo mi, či náhodou nepríde Helen. Čo by na to povedala?
Zboku ku mne podišiel Tomáš, objal ma okolo pásu a párkrát ma pobozkal na krk. Potom, stále s jednou rukou okolo môjho drieku, sa načiahol za fľašou a zadíval sa mi do očí. Vtisol mi fľašu do ruky a ja som pocítila chlad jej skleneného hrdla. Potom, keď som ju už držala, chytil moju ruku s fľaškou do svojej ruky a pomaly ňou pohyboval. Opäť ako dieťa - ako dieťa, ktoré sa s mamou učí písať. Videla som, ako sa fľaša približuje k mojim ústam a nemala som dosť síl zabrániť tomu.
Jeden hlt. Nebude to také zlé. To zvládnem... Jeden malý hlt. No tak.
Do nosa sa mi zakradla sladká hrušková vôňa len slabunko bolo v jej pozadí cítiť alkohol. Odpila som si malý dúšok a prehltla som ho. V hrdle ma pálilo a po tele sa mi rozlialo teplo. V ústach som cítila horkastú chuť, ktorá bola oveľa menej príjemná, ako bola vôňa. Vzala som si od Vanesy kolu a poriadne som to zapila.
Cítila som sa divne, keď som takto ľahkovážne riskovala a porušovala svoje doterajšie zásady s ľuďmi, ktorých som poznala len pár týždňov.
"Zvládla si to," zašepkal mi Tomáš do ucha a začal ma bozkávať. Zvalil ma na huňatý koberec a pomaly postupoval so svojimi bozkami dole, po mojom krku. Vtedy Peter akoby vycítil, že je to na mňa priveľa a zahlásil:
"Dobre, hráme ďalej."
A tak sa aj stalo.